Čo vieme o našich predkoch

Pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied (AÚ SAV) v Nitre vykonali od roku 1982 systematický záchranný výskum. Na ploche približne dvoch hektárov, ktorá sa nachádza na dvore poľnohospodárskeho družstva, odkryli 495 sídliskových objektov a 447 kostrových hrobov, ktoré patrili rôznym skupinám a kultúram pravekého a protohistorického a historického obdobia. Stopy najstaršieho osídlenia na tejto lokalite siahajú do obdobia mladšej doby kamennej (4500 pred našim letopočtom), kedy sa tu usídlili nositelia kultúry s lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Osídľovanie tu pokračovalo takmer nepretržite cez celú dobu kamennú, dobu bronzovú, dobu halštatskú a laténsku. Dobré pôdne a klimatické podmienky sem prilákali aj našich slovanských predkov, ktorí tu v 9.storočí mali osadu a svojich mŕtvych pochovávali na neďalekom pohrebisku. Aj po zániku Veľkomoravskej ríše život v osade pokračoval ďalej ako o tom svedčia odkryté sídliskové objekty. Išlo zrejme o obydlia osady, ktorá sa v písomných prameňoch v roku 1326 spomína ako EGUSZEGH. Patrila vtedy nitrianskej kapitule a možno ju stotožniť s terajšími Jelšovcami. Hlavné ťažisko výskumu Archeologického ústavu SAV v Nitre spočívalo vo výskume pohrebiska zo staršej doby bronzovej. Doteraz odkrytý počet hrobov dokazuje, že Jelšovce sú doteraz najväčším skúmaným pohrebiskom z obdobia staršej doby bronzovej v celej Českej a Slovenskej republike, ale je na poprednom mieste aj v celej stredoeurópskej oblasti. Pohrebisko je výnimočné as unikátne tým, že sa tu po prvýkrát podarilo zachytiť nepretržitú kontinuitu pochovávania počas celej staršej doby bronzovej od jej počiatku až po strednú dobu bronzovú. Sú tu zastúpené všetky tri kultúry tohto obdobia - nitrianska, unětická a maďarovská (Pozor! Neopravovať! Je to správny výraz.) kultúra. Najstaršia časť pohrebiska reprezentovaná hrobmi nitrianskej skupiny sa asi z polovice rozprestiera na dnes už viac-menej zastavanej časti hospodárskeho dvora Jednotného roľníckeho družstva (JRD), kde sa pri výstavbe nových objektov podarilo zachrániť obsah niekoľkých kostrových hrobov. Nachádzali sa v nich medené náušnice, náramky, ako aj korálky z parohoviny, kostenné šidlá a kly z diviaka. Mŕtvi v hroboch ležali v skrčenej polohe na boku - muži na pravom, ženy na ľavom. Pohľady oboch smerovali na slnko, ktoré zohrávalo mimoriadne dôležitú úlohu v predstavách vtedajšieho človeka. Hroby umožnili archeológo nazrieť do náboženských predstáv ako aj do štruktúry vtedajšej spoločnosti. Popri hroboch bez nálezov odkryli aj hroby, bohato vybavené milodarmi, ktoré boli výrazom majetkovej a spoločenskej diferenciácie . bohaté hroby mužov obsahovali medenú dýku, silexové strelky do šípov, nálepnú doštičku a kly diviaka. Bohaté hroby žien obsahovali čelenky z medeného plechu, náušnice, prstene, náramky a ihlice. Najvýznamnejšie je na pohrebisku v Jelšovciach zastúpená maďarovská kultúra. Mŕtvi boli pochovávaní v jamách obdĺžnikového alebo oválneho tvaru so skrčenými rukami a nohami. V niekoľkých prípadoch bolo zistené prekrytie kostier väčšími lomovými kameňmi. Je otázne, či sa týmto spôsobom pozostalí snažili zabrániť vykrádačom hrobov, aby prenikli k milodarom, alebo či kamene mali zabrániť návratu mŕtveho medzi živých (obavy z vampirizmu). Nálezy pohrebiska v Jelšovciach poskytli dobré predpoklady pre rekonštrukciu súčasného odievania. Ženy nosili jednoduché jednodielne šaty v hornej časti hrudníka zopnuté dvomi bronzovými ihlicami a v priestore pásu stiahnuté opaskom. Jednoduchý bol aj mužský odev. V páse ho mali stiahnutý opakom. Zrejme podobný typ odevu nosili aj deti. Hrobové nálezy umožnili, aj keď iba nepriamo nahliadnuť do hospodárskeho života tamojšej komunity. Základným zamestnaním týchto ľudí bolo poľnohospodárstvo a dobytkárstvo, doplnené lovom a rybolovom. Z ďalších ekonomických činností treba spomenúť výrobu z kostí a parohoviny, pradiarsku a tkáčsku výrobu, hrnčianstvo, ktoré je v hroboch doložené početnými keramickými tvarmi. Výsledky výskumu v Jelšovciach priniesli ďalšie nové poznatky a nálezy, ktoré v AÚ SAV v Nitre rekonštruovali a budú sprístupnené verejnosti.

Prvá písomná zmienka o obci

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1326 z listiny kráľa Karola Róberta, ktorou daroval nitrianskej kapitule viaceré obce, medzi nimi aj "posessio Egurzegh vocala inter terreras Thoma victi Lean" /dedinu nazvanú Egerszegh, ležiacu medzi pozemkami Tomáša zvaného Lean/. Fara sa prvýkrát spomína roku 1332, a potom roku 1397 v štatútoch Ostrihomskej kapituly sa spomína ako stará farnosť. Roku 1343 je meno obce zapísané ako Egerzseg. Dedinu založilo ostrihomské arcibiskupstvo a osídlilo ju Polovcami. Obec istý čas patrila nitrianskej kapitule, neskôr časť trnavskému panstvu ostrihomského arcibiskupa. Ďalšie správy sú známe z rokov 1371 - 1373. Uvádza sa v nich, že obec mala 36 usadlostí a 10 želiarov. Počas storočnej vojny bola obec na dvoch miestach vypálená. V roku 1549 tu malo ostrihomské arcibiskupstvo 28 port a dva mlyny. V roku 1559 museli obyvatelia našej obce pomáhať pri stavbe novozámockej pevnosti Až v roku 1579 vrátil nitriansky biskup obec Kaptolonka (ináč Egerszeg) kapitule. V roku 1618 sa tunajší poddaní vzbúrili a z obce vyhnali župných úradníkov, vymáhajúcich od nich dane - reštancie. Zo súpisu tureckých vyberačov daní sa dozvedáme, že v obci bolo 25 zdaniteľných domácností a 29 osôb platiacich dane. Platili sa desiatky za pšenicu, mušt, úle, dane za hájenie, pasenie, drevo, seno, ošípané, pokuty a používanie pôdy. Obec patrila do "ejáletu" Nové Zámky a "náhije" Nitra. Roku 1715 mala 44 domácností a vinice. Matej Bel obce opisuje ako "lepšiu dedinu." V období vojen o rakúske dedičstvo/1740 až 1748/ v roku 1747 sa v obci zdržiavali vojaci, ktorí nevedno prečo, založili na viacerých miestach požiare, a tak celá dedina vyhorela. Podľa záznamov v roku 1751 bývalo v obci 163 rodín , ktoré vlastnili vraj 240 krásnych koní, 146 dojníc, 294 oviec, 304 ošípaných a 46 rodín včiel. Ešte pred storočím tiekla rieka Nitra ďalej na východ v chotári Dražoviec. Pri povodniach v roku 1783 sa naplnili jarky "Kovecses vel Zeberény ér" pri obci a narobili mnoho škôd. Časté požiare v rokoch 1861 -1891 obyvateľov takmer ožobračili. V rokoch 1831, 1836, 1848, 1850, 1851, 1855, 1866 v obci šarapatila cholerová epidémia. Vrátila sa ešte v rokoch 1872 a 1873. Zakaždým si vyžiadala obrovské obete, pretože ľudia proti chorobe nepoznali žiadne lieky. Jediným prostriedkom proti cholere bolo ľudové liečiteľstvo v podobe pálenky a cesnaku. Už z názvu vyplýva, že naša obec je pomenovaná podľa početných jelší (pod maďarsky eger), pričom slovo "sek" znamená rybárske miesto. Je pravdepodobné, že na tomto území sídlili rybári nitrianskeho hradu - podobne ako v susednej obci Čakajovce. Svet sa o obci dozvedel ako o EGERSZEGI PIRIPIOM. Takto si skomolil výraz privilégium v roku 1838, kedy na základe zle interpretovanej listiny z roku 1649 o oslobodení mýta pri furmanke pre zemepána /prímasa/, ktorú našli náhodne v truhlici úradníka panstva v Zbehoch, odmietli poslušnosť, odmietli pracovať, platiť dane a župnú deputáciu vyhnali. Školu vydržiavali od 17.storočia za podpory obce Ľudovítová (alebo Lajšová). V roku 1812 mala obec 754 obyvateľov, v roku 1863 tu spolu s osadou Perk (dnešné Perkovce) žilo 1013 ľudí a v roku 1960 už 1377 obyvateľov. Do prevratu v obci žilo 95 pecrent Maďarov. Obecná pečať znázorňovala svätého Vojtecha. Legenda pečati Sigillum possessionis Egerszeg 1784. S (Anctus) a (Dalbertus). V roku 1889 bol pravdepodobne založený dobrovoľný hasičský zbor. Dátum vzniku zboru sme si vyvodili na základe hasičskej striekačky, ktoré jestvuje do dnešných dní a je na nej zachovaný tento dátum. V roku 1930 sa veliteľom miestnych požiarnikov stal Ján Chrastina. V roku 1900 obec premenovali na Nyitra - Egerszeg a mala 1037 obyvateľov maďarskej národnosti. Ľudia v tomto období žili veľmi skromne a chudobne. Bývali v nízkych dlhých domoch, ktoré stavali zo surových nepálených tehál a strechy si pokrývali slamou. Domy zvonka bielili vápnom. V časti Agyigas vyrábali nepálené tehly, čo bol hlavný stavebný materiál rodinných domov. Prvá svetová vojna v rokoch 1914-1918 si vyžiadala krutú daň, 30 obetí z radov miestnych občanov. Pre niektorých z nich sa miestom posledného odpočinku stal malý cintorín. Vody po vojakoch boli odškodnené rozparcelovanou pôdou. Po 28.októbri 1918 sa Jelšovce stali súčasťou I.ČSR. Majetok ostrihomského arcibiskupa bol skonfiškovaný, pôda sa rozparcelovala roľníkom a odvtedy tu väčšieho zemepána nebolo. Najbohatšími tunajšími gazdami v obci boli Recska a Várzeghy. Ladislav Kostyál mladší, Ladislav Kostyál starší a Imrich Kostyál tu v roku 1929 založili miestny futbalový klub. Futbalové ihrisko bolo na viacerých miestach, ale od roku 1960 sa nachádza na dnešnom mieste. Pretože plocha trávnika v čase dažďov často podmokala, vysadili okolo nej topole, aby do ich koreňov vsiakala prebytočná vlaha. Stromy narástli do statnej výšky a v roku 1999 a 2000 boli vypílené. Do značnej miery obec zveľadil Augustín Petrášek, miestny farár, poslanec Československého parlamentu v Prahe zvolený za maďarskú stranu. Z jeho podnetu sa tu v 20-tych postavil kultúrny dom, železničná stanica, vybudovali sa chodníky a oplotil malý cintorín. Obchod mal v rukách žid Neumann, druhý obchod s krčmou žid Weisz a Klein. V roku 1921 dal do obce zaviesť elektrinu mlynár Bajzík. Keďže ľudia boli k tejto novinke nedôverčivý, do kostola i do rodinných domov poskytoval energiu zadarmo. Jelšovce boli od vekov obcou, ktorá tradovala kultúru. Iniciátormi kultúrneho diania bývali zvyčajne učitelia. Jedným z nich bol učiteľ Somos, ktorý viedol divadelný krúžok. Ďalší učiteľ Juraj Lencz založil a viedol spevácky zbor. Funkciu vedúceho spevokolu po Somosovi prebral miestny organista Štefan Balko. V rokoch 1940 a 1942 obec viackrát navštívil gróf János Esterházy v rámci predvolebných akcií. Dňa 29.júna 1940 bolo v obci valné zhromaždenie Slovenského osvetového spolku Maďarov, ktorého predsedom bol Michal Csáky. Druhá svetová vojna sa obce príliš nedotkla a z radov domáceho obyvateľstva si vyžiadala našťastie iba jeden ľudský život. Front priamo cez obec neprechádzal. Istý čas v domácnostiach bývali nemeckí vojaci, istý čas ich vystriedali červenoarmejci. Niekoľko občanov, medzi nimi Gejza Koleda, Štefan Lenart, sa zapojili do národnooslobodzovacieho hnutia, do Slovenského národného povstania. Na začiatku roka 1945 obcou prešiel aj slávny ruský veliteľ Malinovskij. Sovietske vojsko vtiahlo do obce nadránom 31.marca 1945. V rokoch 1942 - 1974 v obci pôsobil farár Imrich Reichel, ktorý bol posledným kňazom, žijúcim na miestnej fare. Odvtedy bola miestna fara prázdna a dedina mala spoločného farára spolu s Výčapmi-Opatovcami až do leta 2008. Momentálne je od júla 2010 správcom miestnej fary Mgr. Roman Križan. Po usporiadaní nepokojných vojnových pomerov sa v obci začal nový život. Do roku 1955 tu pracoval obecný kováč, rozširovaním traktorového parku toto remeslo zaniklo. Na východných svahoch boli v 30-tych rokoch 20.storočia vysadené vinohrady. K miestnej tradícii patrilo, že každý slušný dedinský gazda mal nad obcou vinohrad. Vinohradníci sa špecializovali na odrody viniča otelo, delavare a časla. Neskôr ich postupne vymenili za kultúrne odrody viniča typu veltlín zelený, rizling rínsky a burgunské modré. V 80-tych rokoch 20.storočia vinohrady na základe ministerského nariadenia zlikvidovali, nakoľko bolo vraj potrebné zvýšiť rozlohu ornej pôdy pre miestne poľnohospodárske družstvo.